Unavený večer stojím v kuchyni a umývam čerstvo zabité sliepky. Vtom ku mne príde smutná Barborka, pusinka nakrivo a vraví: Tatinko mojkajme sa! Všetko som nechal tak, vzal ju na ruky a dlho, dlho stískal v náručí. Čo je Baši? Ja nechcem ísť zajtra do škôlky… Tak som stískal, mojkal a spomínal, čo všetko krásne v škôlke zažila, čo vzácne sa tam naučila. Až prišiel pokoj a radosť. Dobre je človeku, keď má koho stisnúť, keď sa môže o dakoho oprieť, komu vyrozprávať. Ďakujem veľmi, ďakujem…

Tomáš Kurbel, kouč a motivátor