Počas jedného krásneho koučovacieho rozhovoru sme sa s klientom prechádzali pomedzi polia v jesennom sychravom počasí. Kráčali sme po betónovej ceste. Po našej pravici dlhočizná kopa vyoranej cukrovej repy, po ľavici prázdna pustá zem ponorená vo vytúženom oddychu. Sledujúc niť svojich myšlienok klient mi rozprával čo rieši, čím žije. Z ničoho nič vytiahol z vrecka jablko a začal ho jesť. Keď ho dojedol, tak som ešte chvíľu kráčal s ním a potom som z ničoho nič zastal. Otočil sa, prečo stojím a ja som sa ho spýtal. Aké bolo to jablko? Vraví mi. Ja neviem. Ako nevieš? Veď si ho teraz zjedol! Bolo sladké, bolo kyslé, alebo tvrdé, či bolo mäkké? Aké bolo?? Ja neviem. V hlbokej úcte mu vravím. Tak zjedol si jablko a nevieš ako chutilo? Ako chceš potom žiť a nie živoriť?? Mnoho krásnych maličkostí nám denne pretečie pomedzi prsty, pretože sme hlavou dakde inde. Zastavme sa. Potešme sa. Veď stojí za to žiť. Pokoj a radosť vám prajem.